P.O.Hviezdoslav- Próza
P.O.Hviezdoslav- Próza
Pavol Országh Hviezdoslav – Hájnikova žena
Ide o veršovanú epiku, konkrétne lyricko-epickú básnickú skladbu, ktorá vznikla počas pobytu v Námestove. Je obrazom básnikovej úprimnej lásky k slovenskému ľudu a k prírode. Svoje dielo často prerušuje reflexiami (úvahami). Dielo je členené na 15 častí (kapitol), Pozdrav (= úvod k dielu) a Sbohom (= záver).
Hlavné postavy:
hájnik Michal Čajka
Michalova žena Hanka Čajková
šlachtic Artuš Villáni
starý Villáni – Artušov otec
CHARAKTERISTIKA HLAVNÝCH POSTÁV:
Artuš Villáni : predstaviteľ šľachty. Autor odsúdil jeho morálku, zhýralosť, príživníctvo, nadutosť, pýchu. Je to mravne skazený človek, sebecký, panovačný, bezcitný, arogantný.
Čajkovci : predstavitelia ľudu. Autor stojí jednoznačne na ich strane. Vyzdvihuje ich morálnu čistotu, pracovitosť, čestnosť, obetavosť, vernosť.
Téma: Dej je založený na kontraste dvoch svetov a to „sveta chalúp“ a ,,sveta kaštieľov“, to znamená, že autor postavil proti sebe ľud a pánov – opäť rieši problém zemianstva a útlaku ľudu; zastáva sa obyčajných ľudí.
Idea: Skutočné obetovanie pre spravodlivosť, lásku a vzájomná tolerancia pre riešenie problémov nám nakoniec dopomôžu tieto problémy vyriešiť a utužiť vzťahy.
Obsah:
Starý 80-ročný vdovec hájnik Čajka zomiera. Ešte ráno vstáva sviežo z postele, vystúpi na pastvisko, kde si po dlhej a úmornej ceste sadne, oprie sa o pník a skoná. Na lúke ho nachádzajú valasi, ktorí sa ho pokúšajú prebudiť k životu, avšak márne – je už mŕtvy. Po Čajkovi ostalo jeho jediné dieťa, sirota Michal. Michal sa chce zo životom zmieriť a postaviť sa na vlastné nohy. Túži však po stálej práci u jedného gazdu. Michal sa dostáva do služby starého Villániho. Prosí, aby ho vzal do služby a oboznamuje ho so svojím životným osudom. Villáni ho prijíma (poznal jeho otca), a Michal po čase dostáva hájovňu.
Pred tým než sa stáva Michal hájnikom pracuje u horára, kde sa spoznáva s krásnou zemianskou dievčinou Hankou, do ktorej sa zamiluje. Hanka je jediná horárova dcéra, ktoré odmieta všetkých pytačov, avšak i ona sa zamiluje do Michala. Michal si netrúfa požiadať ju o ruku, lebo sa bojí že ho odmietne kvôli jeho postaveniu. Michal sa stáva rozporuplnou postavou – jednak Hanku miluje a túži si ju vziať, na druhej strane ju nechce vohnať do chudoby a biedy. Po čase však nadobudne odvahu a požiada ju o ruku – onedlho sa koná svadba.
Nedeľná cesta do kostola. Hanka rozpráva celá ustarostená Miškovi o svojom sne. Snívalo sa jej, že ju chcel Michal zachrániť pred obludou, tá ho premohla a zhodila do priepasti. Miško ju upokojuje a zlý sen prirovnáva k niečomu, čo ako príde, tak aj odíde. Hanka sa cíti lepšie, v kostole sa modlí za Miška, aby sa zbavila negatívnych myšlienok na zlý sen.
Jedného dňa Villáni so svojim sluhom prichádzajú k Čajkovej hájovni a stretávajú sa tu s Hankou. Villáni sa ju pokúša zviesť, ona ho však neustále odmieta a posiela preč. Hanka sa Villánimu veľmi páči, chce jej pomáhať, zalieča sa a vypytuje sa na Michala. Napokon Artuš i s Janom odídu, Hanka si vydýchne... Po časti Maliniarky (v ktorej autor prirovnáva chlapcov a dievčatá k lesným plodom a stromom) sa vraciame opäť do deja. Dvaja malí chlapci – Ondrej a Janíček prichádzajú k hájovni, kde stretávajú Hanku. Hanka im dáva jesť a vypravuje ich na cestu z hory domov. Artuš Villáni, opäť mieri k hájovni. Hanka zachováva duchaprítomnosť, vykričí Villánimu, že je vydatá a aby jej dal už pokoj – posiela ho preč; zamyká sa v hájovni, Artuša dnu nevpustí.
Po samostatnej časti POĽOVNÍCKE, (kde ide viac-menej o Villániho monológ) sa pokračuje v príbehu. Michal dostáva pozvanie od Artuša Villániho na poľovačku, ktorá sa má konať v jeho háji. Na poľovačke dochádza k rozporu medzi Michalom a Artušom, ktorý sa vyostrí verejným ponížením Michala – Artuš mu dá facku, potom mu prikáže uloviť jeleňa. Artuš to chce využiť na to, aby sa mohol vytratiť a zájsť za Hankou.
Nečakane vchádza do hájovne a obťažuje Hanku. Keď nereaguje na jej prosby a upozornenia, zvesí Hanka záražec* a v sebaobrane Artuša zabije. Medzitým sa do hájovne vracia Michal; vidí svoju ženu a telo mŕtveho Artuša uprostred izby. Hana mu zmätene vysvetlí čo sa stalo a on ju zaprisaháva, že nesmie nič nikomu nikdy prezradiť. Poľovníci sa vracajú z lesa hľadajúc Artuša Villániho, nachádzajú ho mŕtveho v Michalovej hájovni. Michala uväznili a Hanka, nevediac čo robiť odchádza z hájovne k rodičom. Po ceste k rodičovskému domu ju premáha strach pred rodičmi a ich pocitmi. Vchádza do domu, v ktorom je len jej matka. Po krátkom čase sa domov vracia Hankin otec, hrubo uráža Hanku, že sa vydala za vraha a nepoctivého človeka a zahanbila svoju rodinu. Otec sa nahnevá až tak, že Hanku vyháňa z domu. Zastaví ho v tom však Hankina matka, i keď mu dáva za pravdu. Hanka teda ostáva doma.
Po krátkom čase Hankina matka zomiera. Otec z jej smrti obviňuje Hanku, tá to už nevydrží, pomätie sa a uteká z domu. Nasleduje obraz súdi: Predseda súdu prednáša obžalobu na Michala zo zabitia Artuša Villániho, Michal sa
k činu priznáva. Súd vynáša rozsudok – smrť obesením. Obhajca však prednáša svoj názor a presvedčivo Michala obhajuje. Nečakane do miestnosti prichádza pomätená Hanka a priznáva sa, že Villániho zabila ona. Súd napokon Michala neuväzní, naopak, necháva ho na slobode. Za dostatočný trest súd považuje pomätenosť Michalovej ženy Hanky. Jedného dňa, počas búrky, zachráni Michal starého Villániho, ktorý sa mu za záchranu života odvďačuje odpustením.
Hanke sa narodilo dieťatko – chlapček Janíček, opäť sa uzdraví z duševnej choroby. Michal sa vracia domov a šťastná rodinka môže ďalej žiť v pokoji, láske a šťastí. Napokon sa Hviezdoslav lúči s horami a lesmi, oddáva im vďaku za svoj vnútorný pokoj, ktorý v nich nachádza.
Ežo Vlkolínsky
Po smrti váženého zemana Beňa Vlkolinského sa paňou majetku stala jeho žena Estera a ich jediný syn Ežo, z ktorého vyrástol statný mládenec. Ešte pred smrťou otec synovi nakázal nech si ctí matku a nech sa nespustí Boha. Pochovali ho ako sa patrilo na člena starozemianskej rodiny.
Po jeho smrti vdova Estera a mladý gazda Ežo žili v zhode, pretože Ežo ju vždy poslúchal. No jednej májovej noci sa Ežo spolu s ostatnými dedinskými mládencami vybral stavať dievčatám máje. Ežo postavil vyzdobenú jedličku pred dom Žofky Bockovie – najkrajšej dievčine vo Vlkolíne. Lenže jeho matka sa dozvie čo urobil a hovorí mu, že pokiaľ ona bude žiť, on si tú sedliačku za ženu nevezme. Pretože ona mu už nevestu vybrala – svoju krstnú Marku Tomašovie, samozrejme zemianku. Ežo sa však nepoddá, a tak ho matka pokladá za neúctivca a rebelanta. Vyhlási, že celé gazdovstvo je jej a že jemu otec nenechal nič.
Povie mu, že už viac nie je jej synom a vyženie ho z domu. Po prudkej hádke s matkou Ežo nachádza útočisko u strýka Eliáša Vlkolinského, Beňovho staršieho brata, ktorý mal veľké gazdovstvo a vždy zhŕňal majetok, no nemal ho komu nechať – bol bez potomkov. Bol to tiež zarytý zeman, ktorý ho síce príjme do domu, ale z vypočítavosti. Na svojho brata Beňa, ktorému neprišiel ani na pohreb, mal celý život ťažké srdce, pretože dostal vzdelanie, zatiaľ čo on musel drieť na gazdovstve už od malička. No po smrti ich otca si Eliáš nechal celý majetok s vedomím, že Beňo dosť peňazí premárnil v školách. A pri týchto sporoch o majetok sa bratia úplne rozišli. Navyše sa nenávisť na Eliáša preniesla aj na Beňovu ženu Esteru. No Eža víta s otvorenou náručou. Vidí v ňom syna, ktorého nemá. Získa v ňom lacnú pracovnú silu a myslí si, že to bude aj sladká pomsta Beňovej žene – Estere. Estera Eža čakala, že ju príde prosiť o odprosenie, no neprišiel. Vyslala slúžky nech ho hľadajú, a keď jej jedna zo slúžok povedala, že ho zazrela u Eliáša, nechcela tomu veriť a plakala. Ežo sa časom zabýval u strýka a drel na jeho gazdovstve od rána do večera, no vždy si našiel čas, aby mohol navštíviť svoju milú – Žofku Bockovie. Niekedy premýšľal prečo ho matka tak bez príčiny vyhodila z domu, no on sa na ňu nehneval. Jedného dňa sa predsa matka so synom stretla. On išiel z kosenia a Estera oproti nemu z hrabačkami. Mykla s hrabľami, aby jej uhol z cesty a tak aj urobil. Paholci na Esterinom gazdovstve chceli, aby sa vrátil, pretože chlapská ruka je na statku nenahraditeľná. No on pre matku nemohol, ale hospodárstvo strážil z diaľky a paholkom hovoril čo a ako. Ale matka sa to dozvedela a vynadala im. Aj jeho verný priateľ Gábor Šimúnov mu hovoril, aby sa vrátil na hospodárstvo, lenže nedalo sa. Raz prišla za Esterou Tera Jonkovie – dedinská dievčina
A ľutovala ju, že je na celé gazdovstvo sama. No Estera jej povedala, že všetko predá Židovi, a potom si bude dobre žiť.
Tera s touto informáciou bežala k Ežovi, a tak ho chcela prinútiť nech sa vráti domov, lenže strýko sa ho zastal a povedal, že nepôjde.
Po čase Esteru navštívi Zuzana, Eliášova sestra, chudobná vdova s niekoľkými dcérami.
Nahnevaná Estera sa rozhodne, že si od nej vyžiada jednu dcéru, ako náhradu za Eža.
Zuzanu to spočiatku prekvapuje, ale uvedomuje si, že jej dcéra sa tam bude mať lepšie ako u nej. A tak sa rozhodne jej dať svoju najmladšiu dcéru – Uličku.
U Bockov bol Ežo vítaný – veď to bol mládenec ako sa patrí – usilovný, pracovitý.
Len Žofka sa trápila, že to pre ňu vznikol ten spor medzi matkou a synom. A raz v jeseni mu povedala, čo ju trápi, lenže on ju uistil, že matku to raz prejde. A ak nie, že jemu je to jedno. A nastal deň, keď Ežo so strýkom išli do Bockov žiadať o Žofkinu ruku. Všetci prikývli, súhlasili a chýbal ešte súhlas od budúcej nevesty, no tá nebola v izbe, ale v kuchyni. Odtiaľ vylietavali dievčatá, no ani k jednej sa Ežo nepriznal. Až k poslednej. Žofia súhlasila, a tak im celá rodina požehnala a bola hostina. Niekoľko dní pred svadbou navštívi Esteru dedinská žena Plevula a odovzdáva pozdrav od Bockov, lenže tá ju vyženie. Potom ju navštívi zváč na svadbu, ale aj toho vyhodí. Eliáš pred svadbou manželke nakáže, aby s ničím nešetrila, nech je všetkého dostatok.
Svadba bola v pondelok. Všetci boli vyobliekaný ako sa patrí a keď bol pripravený aj Ežo, vybrali sa do Bockov po nevestu. Cestou do kostola bol mladý pár doprevádzaný množstvom ľudí a muzikantmi. Keď prechádzali popri Esterinom dome, vykukla a nadávala na Eža aj na Žofku, ktorá skoro omdlela. Po obrade sa všetci vybrali najprv do Bockov. Tu sa zabávali, tancovali, jedli. No začnú si tu vymieňať názory strýko Eliáš so starým sedliakom Blažkom, ale so stúpajúcou náladou stoja zrazu proti sebe dva svety: zemania a sedliaci. Keď nadobudol spor hrozivé rozmery a zemania v ňom dokazujú svoju nadradenosť a vynášajú svoje prednosti nad sedliactvom, svoje zásluhy a práva, Ežo sa prejaví ako zásadný odporca feudálnych prežitkov. Po večeri všetci mladomanželom gratulovali. No o polnoci, keď bol čas čepčenia, vzali ju do inej miestnosti a za spevu piesni sa lúčila zo zeleným vencom a dávali jej čepiec ako je u vydatých dievčat zvykom. Lenže ešte predtým sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Do domu prišiel Esterin posol a doniesol veľkú krabicu, kde bol zlatý čepiec s drahými kamienkami a perlami. Ten jej dali na hlavu a znovu všetci tancovali a hodovali. V stredu – v tretí deň svadby – sa všetci vybrali k Eliášovi. Na jeho veľké zahanbenie boli dvere zavreté, no napokon keď sa dostali dovnútra boli prázdne stoly. Judka ich ešte nečakala. No po malej chvíli sa stoly zaplnili rozličným jedlom a pitím. Ľudia sa až čudovali, že u takého vychýreného skupáňa je všetko zadarmo. Hostina trvala až do bieleho rána.
vo štvrtok – posledný deň svadby – sa Bocko s Eliášom hádali, kde budú mladí bývať. Nakoniec bývali u Bockov na statku, ktorý patril k domu. Medzitým Estera drela a ťažko pracovala na gazdovstve, aby zabudla na trápenie. Roky vzdorovala, nedokázala sa zmieriť so skutočnosťou. Po piatich či šiestich rokoch raz Estera išla z poľa a malý tmavovlasý chlapček jej objal kolená, tak ako kráčala. Vyháňala ho a keď sa dozvedela, že je to Ežov syn Benko, nahnevala sa ešte viac. Nazval ju starou mamou a chcel od nej jablko. Dala mu ich plný klobúk. Potom pri kŕmení jej pomáhal. A tak ľad okolo jej hrdého zemianskeho srdca roztopila až nežnosť jej vnúčatka a rozhodne sa prijať syna i nevestu do domu. Dielo končí definitívnym víťazstvom roľníctva nad zemianstvom. Hviezdoslav tu zobrazil proces splývania zemianstva s ľudom, ako zákonitý jav spoločenského vývinu.
Pavol Országh Hviezdoslav - Ežo Vlkolinský
Je to epos, v ktorom autor zobrazuje vzťah zemianstva a ľudu. Zemania sú namyslení na svoj pôvod, hoci sú častejšie chudobní ako sedliaci. Nevedia sa zmieriť s tým, že v 1848 boli odstránené stavovské rozdiely. Autor rieši otázku zemianstva dvomi spôsobmi: zánikom alebo splynutím s ľudom (ústredným motívom je svadba, pri zániku smrť).
Dej: zemianka Estera (jej muž je Beňo) bráni svojmu synovi Ežovi vziať si sedliačku Žofku Bockovie, vyženie ho z domu, on ide k strýkovi Eliášovi, ktorý sa tiež vyvyšuje nad sedliakov, ale Eža prijme, lebo sa hnevá na Esteru, chce jej urobiť napriek (lebo on musel gazdovať na statku a Beňo išiel študovať). Strýko Eliáš pripraví pre Eža aj svadbu, zavolajú na ňu aj sedliakov, ale Eliášovi sa nepáči, že pozvali „kadejakú háveď“, t. j. sedliakov. Svoju nadradenosť dá sedliakom pocítiť, najvýznamnejšou časťou je Ežov prípitok, kde hovorí, že všetci sú si rovní. Esteru po 5-6 rokoch vnuk Benko zmieri so synom Ežom. Hovorí o rodokmeni. Čo dospelí pokazia, napravia nevinné deti.
Pavol Országh Hviezdoslav - Gábor Vlkolinský
Je to epos zobrazujúci zánik, rozklad zemianstva, charakteristickou črtou zániku zemianstva sú pohreby. Gábor je Ežov príbuzný, na svadbe mu bol prvým družbom. Gáborova matka pije, majetok upadá, Gábor trpí. Otec vidí záchranu v dobrej neveste, ale do domu, kde matka pije, nechce dať žiadna rodina svoju dcéru. Potom začne piť aj otec. Na Ežov popud sa na Turice na ceste z kostola Gábor pripojí k Marke, ktorá ešte stále myslí na Eža, lebo ju nechal kvôli Žofke. Marka sa na oslave rozhorúčila, ochorela a umrela. Gábor skúša šťastie u ďalšej, tá myslí na šľachtica Aladára, šľachtici sa nechcú v manželstve spojiť so sedliakmi. Gáborovi rodičia zomreli, Gábor sa chce hodiť od zúfalstva na kosu, ale Ežo ho zachráni a poradí mu ďalšiu sedliačku za ženu (od Blažkov).
Deje obidvoch častí vlkolínskej fresky prebiehajú následne i paralelne. Dej Gábora sa začína tam, kde sa vlastný dej Eža Vlkolinskeho, teda scénou cesty do kostola na turíčny sviatok. V Ežovi však nasleduje po tejto scéne ešte epilóg, časovo posunutý „päť či šesť rokov“ neskôr (vnúča sprostredkuje zmierenie Estery so synom a nevestou), dej Gábora sa teda musí odohrať v rámci tohto časového rozpätia, lebo na jednom mieste sa tu pripomína, že spor matky s Ežom stále trvá. Aj pokiaľ ide o účinkujúce osoby, je medzi oboma dielami úzky vzťah: viaceré postavy prechádzajú z Eža aj do Gábora.
Hlavná myšlienka:
Hviezdoslav poukazuje na problém spoločenských rozporov medzi zemanmi a sedliakmi ukazuje, ako rodové zemianstvo hynie, zostáva ľud a jemu patrí budúcnosť.
Obsah:
Hlavnou postavou je Gábor (charakter autor vykreslil zložitejší a rozpornejší, než bola Ežova povaha). Gábor nie je tak povznesený nad svoje zemianske prostredie, podlieha mu vo všeličom a osvojuje si jeho návyky. Pochádza z mnohopočetnej rodiny a na tejto rodine autor zobrazuje majetkový a morálny úpadok. Ťažké životné okolnosti ho však privedú k novému ponímaniu života. Je svedkom postupnej skazy svojej rodiny: matka prepadla vášni alkoholu,
otec ju spočiatku od toho chce odvrátiť, dokonca chce siahnuť po krajnom riešení a chce ju zabiť, potom však rezignuje a oddá sa pitiu aj on. Gábor pre túto rodinnú hanbu zostáva radšej starým mládencom, tobôž keď mu práve pre ňu odmietli dať zemianske dievča, ktoré mu už boli sľúbili – Uľku Gažkovie. Aj keď mu napokon zhorkne na blen aj úprimný cit k Marke Tomášovie, ktorá ho tiež odmieta, pretože nevie zabudnúť na Eža, ktorý dal prednosť Žofke Bockovie, pričom Marka začne zomierať. Gábor i so svojím „zemianstvom“ zostáva celkom sám a zúfalý. Dokonca Gábor uvažuje o svojej smrti. Vtedy mu však poradí Ežo, aby sa priženil k sedliackej rodine, rodine Blažkovcom. Osud Gábora a Eža sa uzatvára dielom Dve návštevy, kde po rokoch prichádza k obom na návštevu a porovnáva ich protiklady života. Ežo má len jedno dieťa a zostal verný zemianskej tradícii, Gábor má viac detí a jeho spôsob života je sedliacky a splynul s ľudom.