Novela
Novela – literárny žáner: Vznikla v Taliansku. Jej názov mal pôvodne predznačovať, že umelecké zobrazenie udalosti alebo epizódy sa vyznačuje novotou a neobyčajnosťou. Pôvodne mala predstavovať oslobodenie sa od literárnych tradícií dovtedajšej literatúry. Snažila sa spracovávať nové, originálne námety. Veľký rozvoj zaznamenala najmä v 19. storočí. Novela ako literárny žáner – znaky: Stredný epický žáner Stojí medzi poviedkou a románom – hranice medzi nimi sú veľmi mäkké. Má väčšinou dve a viac dejových línií. Predstavuje súbor niekoľkých udalostí zo života človeka, zachytáva určitý úsek z jeho života. Nepodáva komplexný a rozsiahly záber zo života človeka. Príbeh je jednoduchý, ale má vnútorné napätie. Príbeh sa odohráva v kratšom časovom rozpätí. Dej má rýchly spád a väčšinou sa končí prekvapivo a nečakane. Novela má viacej postáv ako poviedka, ale menej postáv ako román. Postavy sú už na začiatku novely ľudsky i charakterovo sformované. Počas deja neprechádzajú zásadnými a prevratnými zmenami. Významní novelisti svetovej literatúry: Giovanni Boccaccio – talianska humanistická literatúra Autor je považovaný za jedného z tvorcov novely vo svetovej literatúre. Dielo: Dekameron Dielo predstavuje cyklus 100 noviel. Jednotlivé príbehy si rozpráva 7 dievčat a 3 chlapci na talianskom vidieku, kam sa ukryli pred morom. Krátia si čas vážnymi i humornými príbehmi, v ktorých často dominuje láska. Lásku autor považuje za zdroj radostí, žiaľu, za hybnú silu života. Príbehy vyjadrujú radosť zo života a končia sa ponaučením. Guy de Maupassant - francúzska realistická literatúra Dielo: Guľôčka Ivan Sergejevič Turgenev – ruská realistická literatúra Dielo: Stepný kráľ Lear Jarné vody Hodinky,... Anton Pavlovič Čechov – ruská realistická literatúra Dielo: Step Izba číslo 6 Čierny mních,...a ďalší Novela v slovenskej literatúre: Veľké zastúpenie zaznamenala najmä v 19. storočí – S. H. Vajanský, M. Kukučín, B. S. Timrava, J. Jesenský Neskôr P. Jilemnický, J. C. Hronský, A. Bednár a ďalší Novela v tvorbe B. S. Timravy: Základné životopisné údaje: B. Slančíková - Timrava sa narodila v roku 1867 v rodine farára Pavla Slančíka. Jej rodiskom sa stala maličká obec Polichno, kde v tom čase jej otec pôsobil ako kňaz. Prišla na svet spolu so svojím bratom Bohušom (Bohuslav) – dvojčaťom. Narodila sa do mnohopočetnej rodiny – Slančíkovci mali spolu jedenásť detí. Základné vzdelanie získala od svojho otca (otec jej zo skromného platu nemohol platiť školy, preto svoje deti denne sám vyučoval. Učil ich písať, počítať, zemepis, dejepis, nemčinu a maďarčinu. Bol veľmi mierny a vyhýbal sa trestaniu svojich detí.) Napokon ešte B. S. Timrava študovala jeden rok na Orfanidesovej škole v Banskej Bystrici. Mala skromné vzdelanie, ktoré si dopĺňala čítaním kníh – u nich doma sa čítalo veľmi veľa, záujem o literatúru mali viacerí jej súrodenci. U Slančíkov si dokonca pre vlastné potešenie vydávali časopis Ratolesť, do ktorého prispievala aj mladá Timrava. Najprv písala básne, neskôr prózu. B. Slančíková – Timrava prežila svoj život v dvoch dedinách – Polichno a Ábelová. Odišla len niekoľkokrát – na ročný pobyt do Banskej Bystrice a do Dolného Kubína, kde pôsobila ako spoločníčka vdovy Pavly Országhovej. Veľmi ťažko prežívala obdobie 1. svetovej vojny a radosť jej prinieslo vytvorenie Československej republiky. V rokoch 1919 – 1929 pracovala ako učiteľka v materskej škole, v obci Ábelová. Veľmi ťažko zvládala rozbitie republiky a udalosti 2. svetovej vojny. Po skončení vojny odišla ku svojej neteri do Lučenca, kde prežila posledné roky svojho života. Ako nevydatá žena mala celý život existenčné problémy, lebo honoráre za tvorbu boli len symbolické. V Lučenci napokon v roku 1951 zomrela a tam je aj pochovaná. Pseudonym Timrava si zvolila podľa obľúbenej studničky, pri ktorej sedávala a písala. Znaky Timravinej tvorby: Písala predovšetkým psychologické a spoločensko-analytické poviedky a novely. Zobrazuje život na dedine, ktorú dokonale poznala. Zameriavala sa na ženské postavy (protirečivé, zložité, komplikované), na ich vnútorný svet a myšlienkové pochody. Mužov zachytila ako slabochov, málo imponujúcich. Všíma si aj život vidieckej inteligencie. Využíva humor, iróniu, výsmech, prezývky. Využíva ľudovú reč. Patrí medzi najväčšie kritičky danej doby a jej pomerov. Literárna tvorba autorky – prehľad: Na jednom dvore, Mocnár, Ťapákovci, Hrdinovia, Skon Paľa Ročku, Skúsenosť, Všetko za národ, Bez hrdosti a ďalšie. Bez hrdosti – novela Hlavnou postavou novely je Samo Jablonský – bezcharakterný, namyslený a cynický učiteľ. Pôsobil na dedine v období silnej maďarizácie. Sám sa podieľal na maďarizácii dediny. Viedol dedinský spevokol, učil spievať sedliackych chlapcov, ale spievali maďarské piesne. V centre príbehu stojí jeho vzťah k Miline Adamčíkovej, sestre miestneho evanjelického kňaza. Milinu volali bielou grófkou, lebo mala svetlé vlasy, bledú tvár a nosila biele šaty. Správaním bola menej rozbláznená ako ostatné slečinky. Milina sa bezhlavo zaľúbila do Sama Jablonského. Zdal sa jej pekný, vzdelaný, prispieval do novín, nacvičoval spevokol, dobre tancoval. Samo ale zneužíval jej city. Keď zistil, že Milina je do neho bezhlavo zaľúbená, začal jej niekedy dávať najavo svoju „obrovskú lásku“, inokedy si ju nevšímal. Milina snívala neustále o stretnutiach s ním, o jeho dotykoch, o jeho láske. Nevedela si vysvetliť správanie sa Sama, nevedela, či ju ľúbi alebo nie. Trápila sa kvôli nemu, nespávala, nejedla,... Dlho trvalo, kým pochopila, že Samo Jablonský sa s dievčatami len zahráva, že jeho city nie sú úprimné a trvácne. Raz sa stretli na návšteve u známych, kde sa aj tancovalo. Samo si Milinu nevšímal, napriek tomu tancovala každý tanec, lebo sa páčila aj iným mládencom. Okolo polnoci sa starší opili. Keď sa s priateľkou Milina chystala na odchod, natrafila na Sama, ako premožený vyspáva na lavici. Prvýkrát ho uvidela inými očami – biedneho, mizerného, prvýkrát sa od neho odvrátila s odporom. Vtedy sa Milina od Sama oslobodila. Krátka ukážka: „Pri kredenci, kde našla vodu, videla postavu spiaceho, vystretú na stolcoch dovedna zložených. Štíhle tenké telo bezvládne mu je zložené a nohy odvisli zo stolca, pričom vysunula sa mu háva a odhalila nad topánkou tenké nohy. Tvár s úzkou bradou, bledá ako stena, pohrúžená do mŕtveho sna. Spodnú peru má zaseknutú tuho a na vrchnej, veľmi vypuklej, trčí pár belavých fúzov na líce. I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom. „Teraz mohla by ho i zabiť!“ myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať.“ Skúsenosť – jedna z najznámejších próz – autobiografická románová novela. Vyšla v roku 1902. Má výrazne kritický charakter. Pri jej písaní vychádzala zo svojho niekoľko mesačného pobytu v Dolnom Kubíne, kde pôsobila ako spoločníčka vdovy Pavly Országhovej – Beniačovej (príbuznej P. O. Hviezdoslava - v diele ide o pani Bukovičovú). Sama autorka v diele vystupuje ako Marína Majtáňová. Na tamojší život nespomína v dobrom, vdova ju považovala za slúžku. O živote rodiny Országhovej sa vyjadrovala kriticky a otvorene, čo vyvolalo nespokojnosť „postihnutých“ a redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty musel dielo „scenzurovať“, t. z. niečo zmierniť a niečo úplne vypustiť. Pobyt v Dolnom Kubíne ale dal Timrave možnosť spoznať život a myslenie slovenskej buržoázie, dal jej príležitosť na stretnutia s významnými predstaviteľmi slovenskej literatúry a kultúry. Viacerí z nich v diele aj vystupujú – v postave Javora spoznávame P. O. Hviezdoslava, v postave Vilinského S. H. Vajanského. Pani Bukovičová bola v spoločnosti veľmi váženou osobou. Bola bohatá, navonok príjemná, pohostinná, láskavá a pod. V domácom prostredí sa ale menila na skúpu ženu, plnú egoizmu, falše, pokrytectva, zla voči iným. Vydávala sa za národovkyňu (okrikovala napr. v obchode Marínu, ak použila maďarské slová), ale v skutočnosti pohŕdala slovenským národom, jeho kultúrou a jazykom. Nevážila si ho, nečítala slovenské knihy, noviny, slovenský národ považovala za „akýsi sprostý“. Sama sa ale chcela presťahovať do Pešti, čítala francúzske romány v maďarskom preklade. Práve spomínaný postoj predstaviteľov slovenskej buržoázie Timravu veľmi sklamal – sama pred odchodom do Martina vysvetľovala svoj odchod tromi dôvodmi: „Po prvé, je „spisovateľka“, po druhé tam bývajú „naši rýdzi“, po tretie ... toto je hlavné prečo ide, ale to nepovie nikomu...“ Krátka ukážka: „Maríne zrazu zasekli sa myšlienky. Preľaknutá postála na okamih a pozrie splašenými očami dookola. Proti nej ide básnik Javor. Už vracia sa z prechádzky, obďaleč vidno jeho statnú postavu, odetú v sivom obleku. Ujsť i vrátiť sa hanbila, pritom cítila i nejakú radosť, že ho vidí. Čím väčšmi blížila sa, tým väčšmi búchalo jej srdce, a už budú tvárou v tvár. Všetka krv zbehla jej z líc, a dobre nespadne, tak je preč. Pozrela ne neho ako na takého, ktorý má moc ju zničiť alebo pozdvihnúť, a zbadá, že i jeho oči upreté sú na ňu s myšlienkou. Prešiel popri nej bez slova, a Marína prebehla tiež, rýchlo, ako omámená. „Ó, toto je predsa drahý, drahý náš!“ myslí si, strmo dýchajúc, a ide ako v opojení, ani nevediac kam. Jedny slová volajú jej vnútri: „Obzri sa späť, obzri, obzri!“ Marína skrútla hlavu, ale v tom okamihu odvrátila ju späť. Básnik, radosť národa i chlúba. Stojí a tiež pozerá naspäť, azda za ňou. Bože, na mizernú spoločnicu nervóznej Bukovičovej, na ktorej celé Vodňany smejú sa, lebo si hlavu dolu drží. Líca zbĺkli jej hanbou, i ponáhľa sa rýchlo ďalej, ďalej.“