Ezop a bájka
Ezop bol starogrécky autor bájok. Patrí dodnes k najznámejším bájkarom. Pôsobil v Grécku asi v 6. st. pred Kr. Jeho tvorba sa spočiatku prednášala len ústne a zozbieral ju až v 3. storočí pred Kristom DemetriosFalérsky. Autorom latinského veršovaného spracovania je Phaedrus.
O jeho živote toho nie je veľa známe, narodil sa pravdepodobne ako otrok v Sardách v MalejÁzii, neskôr žil v Aténach a na ostrove Samos. Za svojho života veľa cestoval. Iné zdroje uvádzajú, že bol mrzák a fyzicky chorý.
Pravdepodobnejšia je tá druhá verzia, lebo ho ako fyzicky chorého nezabili ale nechali žiť, pretože bol vzdelaný, ako pisár. V tej dobe si bohatí ľudia najímali vzdelaných otrokov. V jeho bájkach vystupujú zvieratá, predmety alebo rastliny, ktorým prisudzuje ľudské vlastnosti.
Každá bájka obsahuje na konci väčšinou didaktické poučenie. Hrdinami jeho bájok sú predovšetkým zvieratá a to všeobecne známe. Takisto však písal bájky, v ktorých vystupovali jednoduchí ľudia, kde poukazoval na lakomosť či chamtivosť. Jeho tvorba sa stala postupom času známou na celom svete.
Ezop zomrel v meste Delfy.
Ezopove prozaické bájky sa šírili ústne, čerpajúc aj z Orientu. Bol ázijského pôvodu, otrok z Frýgie alebo Lýdie, pravdepodobne strávil istý čas s Tálesom z Milétu. Na svojich cestách rozprával a vymýšľal bájky, ktoré sa šírili po ostrovoch Egejského mora a po Helade. Šírila sa jeho sláva, čím si získaval priateľov, ale aj nepriateľov.
Svojou iróniou urazil Delfanov, ktorí ho obžalovali zo svätokrádeže a nespravodlivo ho poslali na smrť - čvarga, kňazi a veriaci ho päsťami udierali, až ho sotili do hlbín mora... .
Vyše 350 bájok obsahuje ezopovská zbierka, no nedá sa rozpoznať, ktoré z nich sú skutočne Ezopove.Aristofanes využíva vo svojich komédiách Ezopove bájky, Sokrates niektoré z nich pred smrťou zveršoval, ... .
Takže Ezopovi v Aténach postavili sochu na jeho večnú slávu.V 3. stor. p.n.l. vznikla zbierka Zobrané Ezopove rozprávania.Ezop (asi 6. storočie p.Kr.): Podľa ústnej tradície bol Ezop pôvodne otrokom a do Grécka sa dostal z Trácie alebo Frýgie. Bol to duchaplný človek a aj keď bol veľmi škaredý, získal si u Grékov veľkú obľubu
Na jeho tvorbu nadviazali ďalší bájkari ako Jean de la Fountaine či Ivan Andrejevič Krylov.
Bájka
je epický žáner, v ktorom zvieratá, rastliny alebo neživé predmety konajú alebo hovoria ako ľudia (tento jav sa nazýva antropomorfizácia alebo personifikácia). Vždy z nej vyplýva nejaké ponaučenie. Prvé bájky ústne prednášal Ezop v 6. storočí pred Kr.
V bájke sa využívajú irónia a satira cez ktoré autor humornou formou kritizuje správanie ľudí.
Jednotlivé zvieratá v bájke získavajú ľudské vlastnosti, ktoré sa pre nich postupne stávajú typické (. líška prefíkaná). V reálnom svete zvieratá nemusia byť nositeľmi týchto vlastností, ale ľudia im ich z nejakého dôvodu (napr. vizuálneho) prisúdili.
Bájky boli pôvodne určené dospelým čitateľom (poslucháčom), v 19. a 20. storočí sa začali stále viac posúvať do detskej literatúry.
Zaujímavé je, že útvary podobné bájkam sa vyskytujú aj u juhoamerických Indiánov a afrických domorodcov. Tieto bájky neboli navzájom ovplyvnené, no napriek tomu majú spoločné rysy.