Dekabristi

Dekabristi boli účastnici decembrového povstania v Petrohrade roku 1825. Boli to Členovia tajných organizácii, ktorí sa pokúsili zaviesť v Rusku ústavu. Hlavní vodcovia boli popravení, ostatní museli ísť do vyhnanstva na Sibír.

Povstanie dekabristov

Konflikt, ktorý vyvrcholil decembrovou vzburou, sa rodil už v období napoleonských vojen. Zrýchlil sa tep spoločenského života európskych národov, dovtedy málo pochopiteľné pojmy vlasť a národ sa stali životným vyznaním stredných vrstiev spoločnosti. Princíp nacionality, ktorému boli najvyššou morálnou autoritou práva ľudu-národa, bol ideovým protipólom monarchizmu, ktorého najvyššou autoritou bol panovník. V sociálno-ekonomickej situácii Ruska sa však ešte novodobý nacionalizmus nemohol stať vyznaním širokých más. Predstavy a názory odmietajúce v mene vlasti a v záujme národa desposia a nevoľníctvo sa obmedzili na úzku vrstvu inteligencie. K špecifickým tradíciám ruského vývoja v patrilo, že sa najlepšie sily ruskej spoločnosti sústreďovali v armáde. Spoločenská kritika sa teda ozývala hlavne v dôstojníckych kruhoch, boli presvedčení, že armáda, ktorá ochránila Rusko zvonka, je povolaná, aby oslobodila Rusko aj zvnútra.

Povstanie dekabristov na Senátnom námestí v Petrohrade

Na začiatku 20. rokov mali tajné dekabristické organizácie niekoľko sto členov. Keď cár Alexander I. na svojej inšpekčnej ceste na juh krajiny náhle zomrel v decembri 1825, pre tajné spolky to bol signál k povstaniu. Príhodnou situáciou pre povstanie bola okolnosť, že ani najvyšší štátni hodnostári nepoznali tajnú dohodu, podľa ktorej sa mal stať nástupníkom trónu (proti tradícii) mladší z dvoch cárových bratov, Mikuláš. Po správe o smrti cára bolo obyvateľstvo i vojsko vedené zložiť prísahu vernosti Konštantínovi a vzápätí, keď došli tajné inštrukcie z Petrohradu, Mikulášovi. Vládny zmätok využili dekabristi k povstaniu. 14. decembra 1825 doviedli revoluční dôstojníci časť svojich plukov na Senátne námestie v Petrohrade, aby donútili Senát vyhlásiť ústavu a politické slobody. Avšak vojenský veliteľ povstania, plukovník Trubeckoj, zlyhal a na Senátne námestie neprišiel. Medzi povstalcami zavládla bezradnosť a zmätok. Cár Mikuláš I. dal obkľúčiť vojsko niekoľkonásobnou presilou. Povstanie delostreleckou paľbou utopili v krvi.

Vypočúvanie zatknutých dekabristov trvalo pol roka. Vodcovia povstania boli popravení.

• Kondratij Fiodorovič Rylejev

• Pavel Ivanovič Pesteľ

• Sergej Ivanovič Muravjev

• Michail Pavlovič Bestužev-Rjumin

• Piotr Griorievič Kachovskij

Ďalších viac než sto bolo poslaných do vyhnanstva na Sibír. V trestoch pre dekabristov bol cár neoblomný. Hŕstka tých, ktorí prežili, sa zo Sibíri mohli vrátiť až po smrti Mikuláša I., po 30 rokoch

Napoleonske vony v Rusku

Katastrofálne však pre Napoloeona dopadla výprava proti Rusku. Podnetom k nej bol predovšetkým fakt, že v r. 1812 sa Rusko vzdalo kontinentálnej blokády. Cárovi radcovia presvedčili panovníka, že Napoleon sa chystá napadnúť jeho krajinu, čo viedlo ku mobilizácii ruskej armády. Sústreďovanie ruských vojenských jednotiek zas viedlo Napoleona k presvedčeniu, že Rusko sa chystá napadnúť jeho, a tak v r.1812 s obrovskou, 600 tisícovou armádou, ktorej značnú časť tvorili vojaci z podmanených národov, vpadol do Ruska.

Hlavný veliteľ ruských vojsk maršal Kutuzov sa s Napoleonom stretol v krvavej bitke pri Borodine, ktorá sa skončila nerozhodne, no s obrovskými stratami na oboch stranách. Ruské vojenské velenie zvolilo taktiku zdanlivého ústupu. Útočníkov púšťalo stále hlbšie do vnútrozemia, dokonca dalo evakuovať Moskvu. Napoleon vtiahol do Moskvy, tá však bola z väčšej časti spálená a bez zásob a prezimovať sa v nej nedalo. Napoleon vyčkával v Moskve na ponuku vyjednávania, no keď neprichádzala, bol nútený sa obrátiť naspäť. Vojská maršala Kutuzova ho prinútili vracať sa tou istou cestou, ktorou prišiel.

Napoloeonova armáda tak nemala dostatočné zdroje potravín, neustále na ňu doliehali ruské útoky, vojaci, vyhladovaní a vyčerpaní, navyše nezvyknutí na kruté ruské podnebie, húfne zomierali. Domov sa vracala sotva 40 tisícová armáda. Napoleonova popularita prudko klesala, čo využili aj jeho bývalí „spojenci“ a v r. 1813 v bitke národov pri Lipsku utrpelo jeho vojsko porážku od spojených ruských, pruských a rakúskych vojsk.

Počas týchto vojen si cár Alexander I. násilne v roku 1808 pričlenil Fínsko.
Zároven do Ruska prenikli i liberálne myšlenky (Rusko premeniť na konštitučnú monarchiu-kráľ má viac-menej reprezentačnú moc, skutočná politická moc patrí parlamentu) namiesto samoderžavia-absolutistická vláda v cárskom Rusku a zrušenie nevoľníctva.